Pravdepodobne každý z nás má vo svojej blízkosti niekoho, kto má dlhodobý, chronický problém. Ak máte okolo seba zdravých a šťastných ľudí, je to fantastické. Ani nemusíte ďalej čítať...

Väčšina z nás má opačnú skúsenosť. Často sa pozeráme a počúvame svojho blízkeho, či suseda so súcitom, až ľútosťou.

Niektorí z nich o tom nehovoria, no je to "vidieť", že im to prinajmenšom znepríjemňuje život. Iný majú potrebu o svojom chronickom probléme hovoriť a dobre im padne aj ľútosť. Majú pocit pochopenia.

Čo im však bráni zmeniť ich stav a uzdraviť sa?

Rozpoznať nakoľko je to úprimné je asi najťažšie. Sme „dobre vychovaní“ a naučili sme sa robiť veci tak ako sa „patrí“ a možno aj s radosťou. Často sa to vo víre života stane len niečím, čo musíme urobiť a robiť...lebo... A radosť, ktorú sa možno snažili nás naučiť, sa niekde cestou vytratila.(Otázka je, či sa dá radosť "naučiť"?)

To skutočné dokážeme skryť aj sami pred sebou.