Máme tak rýchle tempo života, množstvo rôznych možností, podnetov, čo všetko chceme vidieť, počuť a zažiť. V tom víre za sebou, alebo dokonca cez seba sa prekrývajúcich udalostí, ktoré chceme stihnúť, zvládnuť sa často zamotávame už len pri organizácii časovej následnosti. Nakoniec si často „nestíhame“ užiť a skutočne zažiť to, čo sme chceli. Na prítomnosť nám „nezostane čas“.
Na prítomnosť nás musí naše Vyššie Ja upozorniť prostredníctvom nášho fyzického tela. Niečo nás rozbolí, niektorá časť, alebo orgán prestane stopercentne plniť svoju funkciu, nedá nám nevšimnúť si toto upozornenie.